NÁMORNÉ LODE V SLUŽBÁCH ČSPD/SPD

(1965 – 2002)

Spracované podľa podkladov Juraja Bohunského

Československá plavba dunajská až do roku 1965 neprevázkovala žiadne námorné plavidlá, pretože ťažisko jej činnosti bolo od samého začiatku jej činnosti výlučne na Dunaji. Spolu s výrazným rozvojom plavby v šesťdesiatych rokoch prišli viaceré novinky aj v technickom rozvoji lodného parku, z ktorých najvýznamnejšie bolo zavedenie tlačnej technológie plavby. Okrem toho sa začala presadzovať myšlienka realizácie riečno-námorných prepráv tovarov priamo z vnútrozemských prístavov do krajín najmä Levanty (Blízky východ) a v oblasti Jadranského, Stredozemného a Čierneho mora. Táto koncepcia sa zrodila v roku 1965 dodávkou prvej riečnonámornej lode M/S BOJNICE, ktorú postavila lodenica GANZ –DANUBIUS v Budapešti. Tento vstup na trh námornej dopravy sa svojim spôsobom považoval v rámci našej plavebnej spoločnosti v podmienkach vtedajšieho Československa za dosiahnutie rovnosti podmienok podnikania v dobách existencie Československej plavby námornej so sídlom v Prahe.

Lenže čoskoro sa ukázalo, že teória a prax sú dve odlišné veci.Teoreticky bola veľmi príťažlivá vízia naložiť tovar v Bratislave, alebo v Komárne, preplávať Dunajom do Čierneho mora a odtiaľ do prístavu určenia či už v severnej Afrike, v prístavoch Stredozemia, Libanonu,Turecka, alebo v Etiópii, Somálsku, Saudskej Arábii a pod. Prax však ukázala, že pre plavbu riečno-námorných lodí Dunaj nemá vždy potrebné plavebné hĺbky a preplávanie niektorými obťažnými úsekmi je kvôli veľkému ponoru možné len s minimálnym množstvom nákladu. A to sa rovná strate výhody, ktorú by predstavovali priame, tzv. „bezprekládkové“ prepravy tovarov z vnútrozemských prístavov do spomínaných oblastí. Po niekoľkých pokusných plavbách sa úplne upustilo od presadzovania tohto systému plavby a naše riečnomorské lode M/S BOJNICE a M/S LEDNICE sa už na Dunaj nevrátili. Ďalšie dve lode, M/S KREMNICA a M/S ZVOLEN, postavené v rumunských lodeniciach Drobeta Santierul Naval v Turnu Severine, tentoraz už bez prívlastku „riečno-morské“, boli väčšej tonáže a mohli sa prakticky dostať len do dolnodunajských prístavov Braila a Galac. Nasledovala námorná loď M/S BANSKÁ BYSTRICA postavená v lodeniciach „Stocznia Gdańska im.Lenina“ v Gdaňsku a po rozdelení ČSSR roku 1993 a tým aj jej námornej flotily, prešli pod vlajku našej spoločnosti dve námorné lode – M/S OTAVA, neskôr premenovaná na GOLDEN TRADER a M/S VLTAVA, neskôr premenovaná na ŽILINA, obidve postavené v lodeniciach Xingang v Číne. Bola to kompenzácia podielu Slovenska na celoštátnej plavebnej spoločnosti Československá plavba námořní Praha.

Napriek narastajúcej nerentabilnosti prevádzky námorných lodí a stále nákladnejšiemu manažovaniu námornej „miniflotily“ z vnútrozemia, prepadu tarifov za prepravy tovarov, pretrvávali snahy o udržanie námornej flotily SPD – SPaP a.s. pri živote. Situácia na námorných trhoch sa však najmä pre malých „hráčov“ akými bola aj naša plavebná spoločnosť, neustále zhoršovala a tak rok čo rok firma zaznamenávala stratu vo výške cca 30 mil. korún, čo prakticky znamenalo dotovanie prepráv cudzím zákazníkom „z vlastného vrecka“. Vedenie spoločnosti sa rozhodlo námorné lode za danej situácie a bez perspektívy skorej zmeny k lepšiemu odpredať. Loď M/S BOJNICE bola po skončení jej životnosti v roku 1987 vyradená a neskôr odpredaná na šrot do bývalej Juhoslávie. M/S LEDNICE bola vyradená z prevádzky v r. 1989 a odpredaná súkromnému majiteľovi do Indie.

Lode M/S KREMNICA a M/S ZVOLEN boli odpredané v roku 1997 z dôvodu vysokých prevádzkových nákladov a celkovej neefektívnosti.

Loď M/S BANSKÁ BYSTRICA , M/S ŽILINA (ex VLTAVA) a M/S GOLDEN TRADER (ex OTAVA) boli odpredané v priebehu roka 2002 rôznym zahraničným spoločnostiam.

Týmto prakticky zanikla námorná flotila ČSPD – SPaP po 37 rokoch svojej existencie. Pre našich námorníkov to bola spočiatku veľmi trpká pilulka, veď kto by sa tešil zo zániku vlastnej námornej flotily, najmä ak prevážna väčšina z nich u nás „vyrástla“ a bola s loďami bytostne zviazaná? Lenže matematika a ekonomika nepustí a zrušenie flotily bolo len logickým vyvrcholením dôsledkov celkového negatívneho vývoja na námornom trhu. Ani veľká ľútosť z toho, že „slovenská vlajka zmizne zo svetových morí“ už dávno neplatí, lebo máloktorá krajina už prevádzkuje námorné lode pod svojou vlastnou vlajkou – volia radšej registráciu v niektorej z „lacných“, alebo „lacnejších“ krajín, ako Libéria, Panama, Malta a iné. Je to opäť dôkaz neuveriteľne rýchlych zmien v podmienkach moreplavby ktorá teraz funguje v úplne odlišných podmienkach v porovnaní s dobami, keď sa československá námorná flotila len rodila a budovala.

Každopádne je však treba vidieť existenciu slovenskej námornej plavby v rokoch 1965 – 2002 pozitívne - ako splnenie dávnych ambícii Slovákov mať vlastnú námornú flotilu a postaviť sa tým na rovnakú úroveň českej námornej plavby. Na slovenských námorných lodiach vyrástlo niekoľko generácii vynikajúcich námorníkov, na ktorých môžeme byť právom hrdí. Mnohí z nich po zániku námornej flotily SPaP robia dobré meno Slovensku ako členovia posádok zahraničných námorných spoločností, kde si Slovákov vysoko vážia pre ich kvality a vysokú odbornosť.

Existencia slovenskej námornej flotily bola považovaná a aj dnes ju vidíme ako určitý druh zadosťučinenia za doby, kedy nebolo možné na vytvorenie námornej flotily, spravovanej Slovákmi, ani pomyslieť. Nikto však nepredpokladal taký prudký a žiaľ negatívny zvrat vývoja v oblasti námorného obchodu, aký nastal okolo roku 2000 a ktorý spôsobil jej zánik.

Linky:

http://www.namorniplavba.cz/